Asi každý majiteľ domácich zvieratiek túži po tom, aby mu boli príjemnými spoločníkmi. To znamená, aby sa ho minimálne nebáli (a ideálne vyhľadávali jeho spoločnosť), aby nerobili neplechu v domácnosti (čiže udržiavali čistotu, neničili majetok), aby sa nechali ošetrovať a aby s nimi bola aj nejaká tá zábava.

Potkany – našťastie – nie sú zvieratá, ktoré je ľahké podrobiť si negatívnou motiváciou. V tomto sú, na rozdiel od takých psov alebo koní (ktoré je ľahké zlomiť a vydávať to potom za lásku a spoluprácu), podobné skôr mačkám. Ak potkana zradíte trestom alebo sa ho budete snažiť naučiť poslúchať s pomocou tlaku, s najväčšou pravdepodobnosťou sa vám začne vyhýbať a ak mu to znemožníte, môže dôjsť až k agresivite. A takou cestou žiaden citlivý chovateľ určite ísť nechce.

Opačným extrémom je zas takzvaná „nevýchova“, kedy mnohí chovatelia rezignujú a ospravedlňujú výčiny svojich miláčikov proste tým, že „veď je to potkan, a ten sa nedá vycvičiť“. A tak sa stáva, že si naopak zvieratká vycvičia svojich majiteľov (do istej miery je to samozrejme nevyhnuteľné, ale deravé steny a každý týždeň vyhodené poistky mať tiež nemusíme).

Existuje však aj rozumný stred, a to je práve využitie pozitívnej motivácie na to, aby sme potkaníky naučili správaniu, ktoré je pre nás i pre nich vhodné, príjemné a snáď i zábavné. Čo to však tá „pozitívka“ je?

Teória učenia

To je (dnes už veľmi prepracovaná) psychologická teória, ktorá vysvetľuje zákonitosti učenia všetkých živých tvorov na zemi. Platí univerzálne, ani my ľudia nie sme výnimkou – preto je jej pochopenie nevyhnutným predpokladom úspešného výcviku. Výcvik pozitívnou motiváciou je jedinou metodikou, ktorá stojí na vedecky overenej teórii – je teda na rozdiel od tradičných (často donucovacích a dominančných) metód ako jediná „evidence-based“. Takže žiadne lži, iba dôkazy. :)

Existuje 9 základných typov učenia (a ešte 4 ďalšie, ktorých sú schopní iba ľudia). Medzi ne patrí aj klasické a operantné podmieňovanie – tu sa budeme venovať iba týmto dvom druhom, keďže sú pre výcvik najdôležitejšie (i keď sa dá pracovať aj s ostatnými, ako je napríklad habituácia, exploračné učenie, sociálne učenie…).

Klasické podmieňovanie (pavlovovské) je jednoduché spájanie podmieneného podnetu s nepodmieneným – ktorý sa tým tiež stane podmieneným. Typický príklad – pes sliní, keď zbadá jedlo, ak budeme pred podaním jedla pravidelne zvoniť na zvonček, onedlho bude pes sliniť, aj keď bude počuť iba zvonček. Je to pasívne učenie, nevyžaduje zo strany žiaka žiadnu aktivitu a ani nemusí byť vedomé.

Operantné podmieňovanie (inštrumentálne) je naopak aktívny proces, v ktorom sa žiak (operant) učí dôsledkom svojho správania. Podľa toho, či je dôsledok príjemný (posilnenie) alebo nepríjemný (trest), bude sa toto správanie objavovať v budúcnosti buď častejšie, alebo naopak stále menej. Na toto pravidlo nikdy nezabúdame, najmä pri prevýchove nevhodného správania – pretože ak správanie pretrváva, niečo ho posilňuje.

Pri operantnom podmieňovaní sa ešte zdržíme, pretože to je hlavný spôsob učenia, ktorý v „pozitívke“ využívame. Na operanta pri ňom pôsobia nasledujúce sily:

1. Pozitívne posilnenie = R+: ak po správaní operant získa niečo príjemné, nabudúce bude mať tendenciu toto správanie zopakovať. Napr. potkan stlačí páčku, získa jedlo, takže bude páčku stláčať viac a viac.

2. Negatívne posilnenie = R-: ak sa operant svojím správaním zbaví niečoho nepríjemného, nabudúce bude mať tendenciu toto správanie zopakovať. Napr. ak potkana začneme postrekovať vodou vo chvíli, keď sa hrabe v kvetináči a on sa svojím útekom postrekovania zbaví, časom sa začne kvetináčom oblúkom vyhýbať.

3. Pozitívny trest = P+: ak operant svojím správaním získa niečo, čo nechcel, frekvencia tohto správania klesne. Sem spadajú klasické telesné tresty, ale potkan môže ako P+ vnímať aj prudký hlasitý zvuk, záblesk, pohyb…

4. Negatívny trest = P-: ak operant svojím správaním príde o niečo, čo chcel, frekvencia tohto správania klesne. Napríklad ak si potkan vynucuje pamlsok hryzením, proste mu ho nedáme a on postupne hrýzť prestane, pretože zistí, že tak potravu nikdy nezíska.

1-1

Určite ste si všimli, že znamienka + a – tu majú skutočne iba matematický význam (niečo pridávajú alebo uberajú). „R“ vychádza z anglického „reinforcement“ (posilnenie), „P“ z anglického „punishment“ (trest). My vo výcviku z viacerých dôvodov (rozsah tejto kapitoly o nich nedovoľuje pojednávať – viz doporučená literatúra na konci) budeme pracovať iba s R+. Je to najetickejšie, pre zviera najpríjemnejšie, najmenej frustrujúce a najmenej stresujúce a učí ho to samostatne myslieť, riešiť problémy, byť kreatívne. Dá sa teda povedať, že ide o enrichment (obohacovanie života zvieraťa v zajatí).

Čo to však v praxi znamená používať pozitívne posilňovanie? Znamená to, že správanie, ktoré si želáme vidieť častejšie, odmeňujeme tým, čo je pre zviera v danej situácii posilnením (o tom, čo to je, vždy rozhoduje zviera!!!). Rozlišujeme dva druhy posilnení:

1. Primárne posilnenie: všetko, čo napĺňa základné potreby zvieraťa, netreba ho učiť, že je to niečo príjemné – vzduch, voda, potrava, bezpečie, odpočinok, sociálny kontakt (dotyky, sex, hra…).

2. Sekundárne posilnenie: zviera sa musí cez klasické podmieňovanie naučiť, že je to niečo príjemné – niektoré hry, u divokých zvierat dotyky, výnimočne treba však napr. cez hru napodmieňovať ako sekundárne posilnenie jedlo… Je to prísne individuálne. Patria sem však aj premosťujúce signály (clicker, píšťalka), cviky samotné a dokonca aj signály spúšťajúce tieto cviky.

Clicker tréning

So znalosťou teórie učenia dokážeme potkaníky naučiť v podstate čomukoľvek. Je však dobré najprv sa zoznámiť aj s ďalšími zásadami, ktoré vypracovali cvičitelia „pozitívky“ (jednalo sa spočiatku hlavne o trénerov morských cicavcov, ktorí jednoducho nemohli používať nič iné – napokon, skúste k niečomu donútiť päťtonovú kosatku). Zjednodušujú a systematizujú výcvik, aby bol pre všetkých zúčastnených čo najpríjemnejší, najefektívnejší a aby neprinášal zbytočný stres a frustráciu.

Ako prvé treba pochopiť funkciu clickeru. Je to signál, takzvaný bridge, ktorý proste „nosí dobré správy“. Klasickým podmieňovaním ho spojíme s primárnym posilnením, čím clicker sám o sebe získa hodnotu posilnenia (sekundárneho). Potom ho používame na označovanie želaného správania. Potkaníkovi hovorí: „To bolo super, odmena je na ceste!“ Samozrejme, pre tento účel môžeme využiť aj verbálnu pochvalu, no clicker (prípadne píšťalka, laserové svetielko, kliknutie jazykom…) má oproti nej hneď niekoľko výhod:

1. Jeho zvuk je krátky – dokáže dokonale označiť moment v čase, s presnosťou na zlomok sekundy. To sa hodí najmä pri pilovaní zložitých cvikov, kde záleží na každom pohľade, pohybe. Kým náš mozog spracuje verbálnu požiadavku a odošle motorickú odpoveď, trvá to omnoho dlhšie.

2. Jeho zvuk je jedinečný a neprehliadnuteľný – ľudia majú tendenciu veľa sa okolo zvierat „vykecávať“, zvieratká sa preto na ľudské hlasy ľahko habituujú a nie sú pre ne také dôležité. Navyše je ťažké nepoužívať slovo vyhradené ako „bridge“ v žiadnej inej situácii.

3. Jeho zvuk je vždy rovnaký – náš hlas sa neustále mení, podľa nálady, zdravotného stavu… čo môže byť pre potkany mätúce.

1.2

Niekedy sa potkaníky zvuku clickeru boja, pretože býva veľmi hlasitý (clickery pre kone sú úplne nevhodné, lepšie sú psie s možnosťou nastavenia hlasitosti). Ak nenájdete žiaden, ktorý by vám vyhovoval, dá sa použiť aj klikanie guľôčkovým perom alebo tzv. „tongue-click“, teda klikanie jazykom – opriete si konček jazyka za horné podnebie a prudko ním pohnete smerom dolu.

Na clicker sa dá potkaník napodmieňovať v priebehu jednej až piatich minútových lekcií. Nájdite si na to miesto, kde sa cíti bezpečne (bez problémov žerie, potravu si neodnáša preč) a dobu, kedy je síce hore, ale nie je hyperaktívny. Tiež by nemal byť vyhladovený, to paradoxne bráni efektívnemu učeniu (pozornosť sa vtedy až príliš sústredí na jedlo). Postup je prostý – klikáme a odmeňujeme, a to rýchlo po sebe (max. s odstupom 3 sekúnd), aby sa klasickým podmieňovaním vytvorila pevná väzba – „klik = prichádza odmena“.

Dávajte si však od začiatku pozor, kedy klikáte a ako odmeňujete – dôležitý je aj emocionálny stav zvieratka. Nikdy neposilňujte agresivitu, úzkosť, nadmerné vzrušenie – tieto emócie si totiž zviera podvedome spája s clikerom presne tak isto, ako aj odmenu. Posilňujte (clickerom i odmenou) len vtedy, keď je potkaník uvoľnený a sústredený. Ak ide do stresu, radšej lekciu ukončite.

Keď už nám teda potkaník na clicker spoľahlivo reaguje tým, že očakáva odmenu, je čas prejsť k samotnému výcviku, teda k operantnému podmieňovaniu. Aj tu však existuje

viacero spôsobov, ako ho využiť. Nie je priestor venovať sa podrobne všetkým technikám učenia (opäť odkazujem na doporučenú literatúru), preberieme si teda len dve najobľúbenejšie:

1. Targeting: ťažko preložiteľné, niečo ako „nasledovanie cieľa“ (targetu – tyčka s výrazne odlíšeným koncom). Koncept je však prostý – potkaníka „naklikáme“, aby sa nosom dotýkal konca targetu a potom ho učíme, aby ho nasledoval. Tým sa dajú vytvoriť najrôznejšie správania, od panáčkovania, cez otočky, váľanie sudov, chodenie po zadných, až po prekonávanie zložitých kurzov agility. Tiež ho využijeme na praktické záležitosti (vliezť dobrovoľne do prepravky, na váhu…). Target však využívame naozaj iba na vytvorenie správania, potom ho postupne odbúravame. V agility môžeme prejsť na tzv. „hand-target“, teda ukazovanie prstom. Pozor, targeting nie je lákanie na potravu! Lákanie („luring“) v clicker tréningu nepoužívame, pretože je málo efektívne, ľudia majú tendenciu robiť ho nespravodlivo (zvieratko urobí krok a namiesto toho, aby dostalo odmenu, človek ňou zas uhne) a tiež je veľké riziko, že zviera sa tak veľmi zameria na žrádlo, že vôbec nerobí činnosť vedome. Jedlo sa potom z rovnice veľmi ťažko odbúrava.

1-3

2. Shaping: tvarovanie. Posilňujeme drobné priblíženia k cieľovému správaniu, pričom však zvieratku aspoň spočiatku pomáhame (či už targetom, alebo nastavením situácie – napr. postavíme potkaníka blízko a hlavou k prekážke, ktorú má prekonať, nie na opačný koniec izby a zadkom). Tu sa stretáva veda a umenie – z výskumu vieme, že k najkvalitnejšiemu výkonu vedie nepravidelné posilňovanie. No je iba na nás, aby sme dokázali správne odhadnúť, kedy už neodmeniť menší, ale väčší krok správnym smerom (a aký veľký ten krok má byť). Tvarovanie má 10 pravidiel, ktoré je dobré dodržiavať – nájdete ich v doporučenej literatúre. Existuje aj tzv. free-shaping, kedy zvieratku nijako nepomáhame – na tomto princípe funguje aj detská hra teplo-zima. Ak ste ju niekedy hrali, viete, aká frustrujúca môže byť. A priveľká frustrácia vedie k dvom možným dôsledkom – agresia alebo strata záujmu. Free-shaping sa preto hodí len pre pokročilé potkaníky s vysokou motiváciou a kreativitou.

Clicker tréning zahŕňa ešte jednu dôležitú súčasť – tzv. stimulus control, čiže kontrolu signálom. Nejde o tradičné povely, ktoré sú vlastne príkazmi k činnosti, ale naozaj iba o signály, ktoré sú dovolením danú činnosť vykonať. Áno, pozitívne motivované zvieratá sa totiž naozaj na cvičenie tak tešia! :) Aby sme nad daným správaním získali kontrolu signálom, treba sa riadiť dvoma prostými pravidlami:

1. Najprv zviera cez techniky ako je targeting alebo shaping naučiť želané správanie, až potom ho začať učiť robiť ho na signál (keby sme postupovali naopak, akurát by sme zvieratko na signál habituovali, až by ho úplne ignorovalo – dokonalým príkladom sú psy, ktoré nikdy neprídu k majiteľovi, bez ohľadu na to, ako zúrivo na ne kričí – nikdy ich totiž nenaučil, aké správanie by mali v reakcii na zavolanie ponúknuť).

2. Signál najprv dávať tesne predtým, ako vieme, že zviera zaháji dané správanie, až postupne ho stále viac a viac predraďovať. Odmeňovať už len tie cviky, ktoré sú vykonané na signál.

Aby bolo správanie skutočne pod kontrolou signálom, musí sa vyskytovať naozaj len po udelení signálu (zviera ho nesmie vykonávať náhodne samo od seba), a to po každom udelení signálu, a po signále sa nesmie vyskytovať iné správanie.

Triky

Ak máte teda už dobre zvládnutú teóriu učenia, potkaníka napodmieňovaného na clicker a skúsili ste si targeting, máte všetky predpoklady k tomu, aby ste zvládli naučiť ho čokoľvek, čo dokážete vymyslieť. Vlastne, to je často tá najťažšia prekážka, ktorú musia tréneri pri výcviku prekonávať – vlastnú nekreativitu. :) Ale nebojte sa, to sa tiež dá natrénovať.

Pre názorný príklad si rozoberieme učenie pomerne jednoduchého triku – otočky. Tá sa dá naučiť asi štyrmi rôznymi spôsobmi. Najjednoduchšie je to pochopiteľne cez targeting spojený s tvarovaním – spočiatku pomalým vedením targetu okolo tela potkaníka, a to dostatočne nízko, aby sa naozaj otočil celým telom, nie iba hlavou. Väčšine potkaníkov postačí niekoľko opakovaní a rýchlo pochopia princíp. Vtedy môžeme zvýšiť kritérium – zrýchliť pohyb targetu. Opäť pár ráz opakujeme, aby sme si boli istí, že potkaník rozumie. Ďalšie kritérium môže byť zdvíhanie targetu vyššie (dočasne ale poľavíme z kritéria „rýchlosť pohybu targetu“). Potom to môže byť výmena targetu za hand-target. A napokon pomaly prichádza čas odstrániť target – z ukazovania počas celej otočky prejdeme len na náznaky (prstom nad hlavou potkaníka pohybujeme stále menej a menej). Ak sa chceme gesta rukou úplne zbaviť, napokon priradíme verbálny signál (napr.: „Otočka!“), ktorý spočiatku dávame súčasne s gestom a postupne ho predraďujeme, až skúsime gesto začať vynechávať a odmeníme už len tie pokusy, ktoré sú vykonané iba na verbálny signál. Ak už potkaník robí pekné, úplné, rýchle otočky iba a vždy na signál „Otočka!“ a nerobí naň nič iné, cvik je hotový.

(moje video – Armi sa učí otočku)

Predošlý odstavec je to, čomu sa hovorí „shaping plan“ – je to plán toho, ako naučíme určité správanie. Musí byť však pružný, individuálne sa prispôsobovať potrebám daného zvieratka aj trénera. A čo je hlavné, mal by byť rozdelený vždy do toľkých krátkych lekcií, koľko treba. To znamená ani primálo, ani priveľa – potkany sa všeobecne učia veľmi rýchlo, no to neznamená, že ich môžeme zahlcovať (ale ani nudiť). Na to treba získať cit. Vždy je však lepšie mať viac príjemných kratučkých lekcií za deň, než jednu dlhú frustrujúcu („kratučká“ znamená niekedy naozaj iba minútku, ba aj menej). Ani my, ani potkany sa totiž naplno nedokážeme sústrediť viac než niekoľko minút vkuse.

Myslím, že je zbytočné venovať sa tu podrobne nácviku každého jedného triku – nehovoriac o tom, že trikov (a plánov na ich učenie) je toľko, koľko trénerov, ktorí ich dokážu vymyslieť. Samozrejme, že nie každý trik sa dá naučiť s použitím targetu, ale čím budete pokročilejší, tým viac techník zvládnete (tvarovanie, zachytenie, reťazenie – viac informácií nájdete v doporučenej literatúre). Len tak pre inšpiráciu:

Agility

Clicker tréning sa dá samozrejme využiť aj pri nácviku prekonávania agility prekážok. Targeting je najjednoduchší spôsob, ako potkaníkovi vysvetliť prekonávanie jednotlivých prekážok aj ho viesť celým kurzom. Jednotlivé prekážky a pravidlá potkanieho agility nájdete tu: http://www.czkp.cz/ja-potkan/potkani-agility/

Pri niektorých prekážkach treba pracovať naozaj pozorne – majú zóny, za ktorých preskočenie či vybočenie sa strhávajú body. Spočiatku samozrejme budeme odmeňovať každý pohľad a pohyb smerom k prekážke a cez ňu, no postupne musíme zvýšiť kritériá a odmeňovať už iba tie pokusy, ktoré sa stále viac a viac približujú ideálnej dráhe, vrátane zón. Až potom môžeme pridať kritérium rýchlosť – nikdy nezvyšujeme rýchlosť na úkor kvality.

Špecialitou agility sú prekážky, ktoré vyžadujú samostatné vypracovanie – je to slalom a tunely (tunely však na oficiálnych pretekoch nenájdete – no sú zaujímavým spestrením tréningu). Spočiatku nimi samozrejme potkaníka vedieme, no postupne sa snažíme target odbúravať a zamieňať ho za slovný povel, ktorý má byť nasledovaný samostatným spracovaním

prekážky. Keď odbúravame target, pridávame tým vlastne nové kritérium, preto dočasne zľavíme zo starých – hlavne z rýchlosti, ale aj z presnosti. Spočiatku odmeňujeme aj prostú snahu potkaníka začať prekážku bez targetu (a ideálne klikneme a odmeníme skôr, než to sám vzdá).

V agility samozrejme nejde o prekonávanie jednotlivých prekážok, ale celej dráhy – kurzu. Spočiatku postačí rovná línia 2-3 ľahkých prekážok, neskôr počet zvyšujeme a pridávame aj ťažšie prekážky, striedajúc ich s ľahšími, aby potkaník nestrácal motiváciu. Taktiež hneď na začiatku nácviku kurzu nečakáme, že ho potkaník prebehne celý na jeden klik – nešetríme klikmi, nič nás nestoja! 😉 Postupne samozrejme kritéria zvyšujeme, pridávame do kurzu zmeny smeru, posilnení dávame stále menej, až napokon postačí jediné za celý kurz (alebo aj za viacero). Stále sme však pripravení udeliť nečakaný „jackpot“ za extra vydarené samostatné prekonanie prekážky či rekordnú rýchlosť apod..

Agility má však ešte jednu záludnosť – preteky sa konajú v cudzom prostredí. To je jedno obrovsky náročné kritérium, ktoré býva najťažšie zvládnuť. Preto ho nezanedbávame a keď už nám potkaníky spoľahlivo behajú celé kurzy, pridáme do rovnice toto kritérium – ale počítame s tým, že ostatné kritériá budú musieť ísť dočasne výrazne dolu. Niekedy to znamená začať v novom prostredí úplne od nuly – často býva problém už len to, aby potkan prijal potravu (ak nežerie, nemá zmysel cvičiť, pretože je to jasná známka stresu a vtedy je učenie veľmi obmedzené; navyše cvičenie by sa spojilo s týmto nepríjemným emocionálnym stavom, čo iste nechceme). Ak sa cíti bezpečne, môžeme skúsiť jednu ľahkú prekážku – známy a ľahký cvik často dodá zvieratku pocit istoty. Až potom pomaly pridávame ďalšie, ťažšie prekážky, až sa vrátime k behaniu celých kurzov. Chce to len trpezlivosť a hlavne udržiavať lekcie krátke a príjemné. Ak nám potkaník odbehne preč, prehnali sme to.

Výchova

Výcvik pozitívnou motiváciou samozrejme neslúži len na zábavu, ale je aj praktický. S jeho pomocou naučíme zvieratko rýchlo, účinne a hlavne preňho (aj pre nás) príjemne, čo potrebujeme – resp. odnaučíme to, čo nepotrebujeme.

Sem patria veci ako učenie na záchodík, udržiavanie čistoty vonku, ochrana majetku pred poškodením, ale aj váženie, strihanie pazúrikov, podávanie liekov, ošetrovanie rán…

Prvé dve veci sa dajú naučiť pomerne jednoducho zachytením želaného správania. Najprv však dáme potkanom do klietky „záchodík“ (buď špeciálny pre hlodavce, alebo postačí aj plastová nádobka od zmrzliny alebo podmiska z kvetináča), naplníme ho bezprašnými

hoblinami alebo zverlitom a do stredu položíme placatý kameň, ktorý sme predtým vymáchali v príhodnej potkanej mláčke (prihodiť pár bobkov tiež neuškodí). Už to je často dostatočným lákadlom, ale trochu podpory R+ neuškodí – už len stačí vyčíhať potkaníka, ako si chystá riťku niekam do rožku, šikovno ho chytiť a usadiť na záchod. A v momente akcie – klik a odmena. Takáto situácia sa dá navodiť aj umelo – vytiahnuť spiaceho potkaníka z hamaku, posadiť ho na záchod a počkať si (pravdepodobnosť je takmer 100%ná). S čistotou vonku je to podobne – spočiatku treba číhať na podozrivé správanie (ňuchanie, natŕčanie zadku do rohu a dvíhanie koreňa chvosta) a rýchlo potkaníka odniesť do záchoda v klietke a odmeniť. Najprv to bude vyžadovať veľakrát tieto momenty zachytiť, ale oplatí sa vytrvať. Nezabudnite však aj neskôr z času na čas toto správanie odmeniť, aby nevyhaslo.

Strihanie pazúrikov sa dá naučiť tvarovaním, čiže postupným zvyšovaním nárokov, treba však aj ovládať správny úchop potkaníka, aby sme mu nespôsobovali nepohodlie – mne sa najviac osvedčilo jemne si zaseknúť potkaníka medzi ľavé predlaktie a brucho, s tým, že leží na chrbátiku a hlavu má v ohybe môjho lakťa. Ľavou rukou potom môžem uchopiť každú nožičku a pravou strihať.

Váženie a nastupovanie do prepravky naučíme veľmi jednoducho cez targeting.

Odnaúčanie „zlozvykov“ (teda správania, ktoré ľuďom nevyhovuje) je tiež kapitola sama o sebe. Tu treba v prvom rade zvážiť, o aké správanie ide. U potkanov je to hlavne teritoriálne správanie (značkovanie) a hlodanie. Oboje je samoodmeňujúce správanie a je preto ťažké odnaučiť ho. Existuje viacero ciest, ako sa s týmito problémami popasovať (viz doporučená literatúra), pričom tou najjednoduchšou je management prostredia – teda odstrániť drahé a nebezpečné veci na hlodanie a nechať potkany behať iba po ľahko omývateľných povrchoch. K tomu sa pridáva podobné riešenie – dopriať potkanom možnosť prejaviť ich prirodzené správanie prijateľným spôsobom – napr. vyrobiť im výbeh, dávať im vetvičky na hlodanie, atď.. Ďalšou možnosťou je zaviesť tzv. „STOP signál“, čo však už nie je využitie pozitívnej motivácie (ja mám napr. ako „stopku“ veľmi špecifické cmukanie jazykom, ktoré bolo klasicky napodmieňované s využitím P-, teda odobraním potravy). Potom je možnosťou aj dostať správanie pod kontrolu signálom, čo automaticky znamená, že mimo signálu sa prestane vyskytovať (viz nácvik chodenia na záchodík). No a nikdy nezabúdajme aj na možnosť „shoot the dog“, teda zbaviť sa potkanov, resp. zmieriť sa s tým a kúpiť si poriadnu zásobu ikeáckych hadov na káble a navŕtať si poličky až pod strop. :)

FAQ o clicker tréningu

Výcvik pozitívnou motiváciou má aj svojich odporcov, a to väčšinou z dôvodu neznalosti a tiež preto, že videli zatiaľ iba nepodarený, nedotiahnutý alebo príliš mechanistický clicker tréning. Skúsim preto ešte rozobrať ich argumenty, prečo by clicker nemusel byť až takou dobrou voľbou:

1. „Nechcem si potkana kupovať žrádlom, chcem, aby bol so mnou, lebo ma má rád.“

Milujete svojho šéfa za to, že od neho dostávate výplatu za svoju prácu? Asi nie. Ľudské ego si však rado takéto veci o nemých tvárach namýšľa, ale skúsme byť realisti. Po prvé, zvieratko je vždy tým, kto rozhoduje o tom, čo je práve v danej chvíli preňho posilnením. Nemusí to byť len jedlo, pokojne to môže byť aj maznanie alebo hra s vami (alebo s potkaními parťákmi) – preto je dôležitým predpokladom pre úspešný výcvik dobrá znalosť etológie druhu, s ktorým pracujeme. Treba napr. vedieť rozoznať, kedy sa potkanovi naše škrabkanie páči a kedy len vystresovane drží. Navyše potkanovi je ukradnuté, či my považujeme jedlo za „kupovanie“ a škrabkanie nie – oboje je preňho proste primárnym posilnením a záleží len na jedincovi a situácii, čo práve ocení viac. A po druhé, odmeňovanie za ponúknuté správanie učí potkaníka kreativite a tomu, aby mal danú činnosť naozaj rád (dokladajú to aj nové neuropsychologické výskumy). A snáď je lepšie, keď niekto niečo robí pre seba, pretože ho to baví, než preto, aby tým len potešil niekoho iného, hm? 😉

2. „Načo clicker, veď pochvala, poškrabkanie a pamlsok stačia!“

A prečo nie clicker? Je to iba označovací signál, nič viac, nič menej – žiadny čarovný džin v tej krabičke s plieškom nie je. :) Prosté „pamlskovanie“ síce nejaké tie výsledky časom prinesie, no často je nekonzistentné, načasovanie býva veľmi chabé (často sa odmeňuje už za niečo celkom iné, než sme chceli), z čoho potom plynú zbytočné nedorozumenia… Clicker alebo podobný bridge prináša do komunikácie väčšiu jasnosť, čím aj zviera získava väčší pocit istoty – a keď klesá frustrácia, zvyšuje sa motivácia a aj rýchlosť a kvalita učenia.

3. „A to už budem musieť klikať a odmeňovať navždy?!“

Nie. Clicker je len bridge, ktorým označujeme želané správanie, nič viac. Používame ho iba dovtedy, kým učíme nové správanie, resp. zvyšujeme kritériá v rámci cviku. Keď je správanie hotové, stačí ho odmeňovať už len občas, napr. keď sa extra podarí (vtedy už často stačí namiesto clickeru slovná pochvala, pretože už nepotrebujeme také dokonalé načasovanie). Na druhej strane, ešte som nevidela zástancu pozitívky, ktorý by clicker jedného dňa proste odložil. Čím pokročilejší ste, tým ste kreatívnejší, tým viac vás aj vaše zvieratko baví učenie samotné a o to viac vás lákajú nové výzvy. Takže ja osobne clicker nikdy používať neprestanem. :)

4. „Nechcem mať zvieratá naprogramované ako stroje, to je ponižovanie!“

Áno, bohužiaľ občas natrafíte na trénerov, ktorí ponímajú výcvik prísne mechanisticky a akosi si zabúdajú užívať život so svojimi zvieratkami aj mimo tréningu. Dnes ich je však už naozaj málo a väčšina má so svojimi zvieratkami naozaj srdečný vzťah a keď ich pozorujete pri každodenných interakciách, vyžaruje z toho radosť a harmónia – obe strany si svoju spoločnosť užívajú. Redukovať zviera na dokonale naprogramovateľný stroj by bolo samozrejme absolútne nemiestne a žiaden výcvik nemôže nahradiť tie „obyčajné“ chvíle tichého spoločného „ničnerobenia“, maznania a bláznivých hier. :)

Doporučená literatúra

Karen Pryor: Svého psa nestřílejte!
Karen Pryor: Reaching the Animal Mind
František Šusta: Trénink je rozhovor
S. A. Barnett: The Rat – A study in Behavior

http://www.theagilerat.com/
http://www.ratbehavior.org/rats.html
http://clicker-trening-pre-potkany.blogspot.sk/

Autor textu: Viktória Koňová